Pri poslednom článku som bola obdarovaná dosť škaredou kritikou a výsmechom o tom, aké mám gramatické chyby v článku a neviem čo. Vôbec však nechcem povedať, že som proti kritike. Naopak, ja som bola rada, že mi to niekto napísal. Viem, v čom sa mám zlepšiť, že sa nemám ponáhľať a písať článok rýchlo, rýchlo, ale si ho najprv skontrolovať. Takže som za túto pripomienku vďačná, ale to, akým spôsobom bola napísaná a ako ma tí ľudia odpísali, sa ma nesmierne dotklo. Ale aspoň som sa vďaka tomu konečne odvážila sem napísať niečo o kritike a o tom, ako dokáže slovo zraniť. Nejde len o mňa. Keď som si čítala niektoré komentáre o mojom článku, skoro sa mi žalúdok trikrát obrátil. Nielen tu na blogu. Aj na Facebooku atď.
Nechcem, ako som už povedala, kritiku zrušiť alebo týmto článkom presadiť to, aby ľudia kritizovali. To NIE. Ide o formu kritizovania. Veľa ľudí, aspoň si to myslím, vie, čo je to asertivita a asertívna komunikácia. No málokto to využíva. Však povedať svoj názor, pripomienku, kritiku bez toho, aby si niekoho urazil, je v tejto dobe umenie. A to je smutné. Je smutné, ako sa ľudia navzájom urážajú, zosmiešňujú, škaredo kritizujú a vôbec im neprekáža, že toho druhého tá veta, ktorú zo seba vypustili, môže veľmi zraniť. Pred dvoma dňami som sa presvedčila, že nielen veta, ale aj slovo dokáže ublížiť. Prišla som na to, keď som mamine zo srandy povedala slovo, ktoré ju veľmi zranilo. Bolo mi to ľúto. Môj zámer nebol uraziť ju. Mala to byť sranda. Ale vypálilo to zle. Preto je dôležité naučiť sa vypúšťať z úst to potrebné a ostatné zadržať. Nikdy nevieme, čo daná veta, slovo môže spôsobiť. Možno, hlavne cez internet, zraníme psychicky labilného človeka, ktorý sa potom zabije, lebo sme mu napísali, že je nepotrebný pre tento svet, a pritom to bola iba škaredá sranda.
Je to výzva aj pre mňa, vyslovene si dávať pozor na ústa.