Som po DMO ( detská mozgová obrna). Postihlo mi to našťastie iba nohy. A tak nechodím ako ostatní ale chodím originálne :D. A keďže krívam, mám zlú rovnováhu a väčšiu pravdepodobnosť že spadnem ako ostatní, som odkázaná na pomoc od druhých. Ako dieťa som to brala najťažšie. Všetko som chcela robiť sama. Keď mamina videla že sa mi ťažko zohýba a ťažšie zaväzujú šnúrky, chcela mi pomôcť no ja som jej to nechcela dovoliť. Oprela som sa o stenu a zvládla to sama. Toto bola ale vec ktorú som dokázala robiť sama aj keď to tak nevyzeralo :D. Pamätám si, že spolužiak mi raz chcel pomôcť zaviazať topánky a ja som ho mala chuť kopnúť. Predsa nie som nemehlo a krepa a zvládam to aj sama, chcela som druhým aj sebe dokázať. Lenže ako už hovorím to sú veci ktoré zvládnem aj sama ale sú veci kedy potrebujem pomoc naozaj a musím sa pokoriť aj keď je to ťažké a stále sa to učím, a tú pomoc prijať.
Ľudia si automaticky a pochopiteľne myslia a chcú mi so všetkým pomáhať.Majú to pri mne ťažké. Nevedia kedy pomôcť a kedy nie.Však ani ja neviem veľakrát, kedy prijať pomoc, kedy nie. A hlavne mi už dlho behá otázka v hlave. Mám prijať pomoc aj keď viem že to zvládnem sama ale keď mi pomôžu tak mi to predsa len uľahčia.Ale niečo zvládnem robiť fakt aj bez pomoci.A keď mi chcú pomôcť ako sa mám zachovať?
Neskôr som si však pri zamýšľaní sa nad tým uvedomila. Som predsa mašinka na robenie dobrých skutkov. Len musím dovoliť ľuďom aby tú mašinku mohli používať.
Keď som sa jedného kňaza spýtala na moju dilemu ako rozmýšľam kedy mám a kedy nemám prijať pomoc, povedal mi na to, že mám prijímať pomoc vždy. Pretože rozmýšľanie nad tým ma fakt zväzuje a neprospieva mi. A napokon aspoň dovolím ľudom aby vykonali dobrý skutok.
Ale aj napriek tomuto zisteniu sa stále učím prijímať pomoc.Niekedy ma vlastné pády( to sú pády doslovne) kvôli myslení si že to zvládnem sama učia. Napríklad som pred týždňom zakopla o posledný schod a spadla som s pohárom v ruke. Rozrezala som si ju a mám tri stehy. Hneď som si spomenula na kňaza ktorí mi povedal že mám prijímať pomoc a môj sľub že to budem robiť. Tak mám ponaučenie ktoré znie: „ Anička po schodoch bez zábradlia nechoď s pohárom v ruke". A vždy keď sa budem pozerať na jazvu, si spomeniem, že mám prijímať pomoc a nerozmýšľať kedy áno, kedy nie.
